Bibleja
Bibleja, alebo aj Písmo Zjeté, je hlavnou knihou Svedkov Liehovových. V nej a vo víne je skrytá pravda. Tu zapísané sú slová, ktoré vyslovil Liehova skrz ústa netriezvych prorokov. Čítaj s hladinkou a porozumením.
Janko a Marianko alebo o Medovinovom domčeku
Kde sa lialo tam, sa lialo, v krajine kde sa rum sypal a chrumky natierali, bývali spolu dvaja bračekovia Janko a Marianko. A tí prosili svoju mamičku:
Mamička, mamička daj že nám 20 eur a pusti nás do krčmičky na pivo. Sľubujeme, že aj tebe do džbánku donesieme.
Jój nikam, vás ja nepustím! – vravela mamička. – Mesto je veľké, krčma je ďaleko, nachľomtáte sa, zatárate sa a kto vás bude v noci hľadať.
No nedali jej bračekovci pokoja, až ich mamka nadôvažok do krčmičky pustila. Vzali bračekovci krčiašťok, nazuli krpce, obliekli kabátce a poď ho proti noci na pivo. Kráčali svorne, Janko a Marianko, po chodníčku a ako to už na Slovensku zvykom býva, potužovali sa už po ceste, aby toho v krčme menej vypili a lacnejšie obišli. Ide cesta, kľukatí sa, točí sa v pravo, točí sa v ľavo, až z nedazdajky chodníčka nieto. I vyšplhal sa Janko na najbližší strom a ňuchal, či nebude niekde domovinu cítiť. Vybrali sa teda bračekovci smerom odkiaľ vôňa páleného išla.
Dlho kráčali, predlho, až Janko hovorí: Ách, cesta predlhá, nožičky si necítim.”
Heej, za to ja ich cítim až sem: odpovedal mu Marianko.
Keď tu zrazu stojí pred nimi maličký domčúrik. Len sa mu bližšie prizreli a zbadali, že je celý z medovinových fľaštičiek poskladaný.
No, len sadnime si tuto do tieňa – vraví Janko – a len kúštik si z jednej fľaštičky odpime od smädu.
Ako povedali, tak aj urobili. Dali jednu fľaštičku, druhú fľaštičku, keď tu zrazu sa prepili až do izby. Z druhej strany na nich pozerá akási stará krčmárka.
No, lenže, vitajte detičky. Už vás tu dlho čakám, dlho počúvam, ako mi spievate pod oknami Dnes mám rande so svojim mestom a Načo pôjdem domov.
My chceme ísť k mamke: povedal Marianko.
Ale pôjdete moje, pôjdete, ale kdeže takto teraz. Ostaňte radšej u mňa, krčach vám dám do chladničky a pustím hudbu.
A máš aj YouTube: opýtal sa Janko.
Ale to nebola stará dobrá krčmárka, v ústach mala med, ale v srdci jed. Keď ich už mala v domčeku, posadila stará toho švárnejšieho za bar a nalievala ho všakovakým páleným, aby sa skoro opil. Ale Marianko šípil, čo stará zamýšľa:
Jáj, Janko, zle je, stará ťa chce opiť, aby ťa potom mohla nó, ako to povedať, nó… aby mohla tebou hlad zahnať. Keď ti zas naliať príde, rob sa ty len pekne, že už máš dosť.
Tu prišla striga naliať zase, a keď videla, že je Janko na mol, doniesla fúrik, že ho do svojej chyži zavezie.
Jáj, tetuška, ale keď ja neviem ako sa do fúriku sadá.
Och, tá dnešná mládež – povzdychla si striga a poď ho do fúrika si sadnúť. Tu chlapci neváhali, a šup, strigu aj s fúrikom do pece. Razom začala ježibaba horieť, a že bola pravá liehovistka, horela plameňom mocným a možno tam horí aj do dnes. A tu zrazu div divúci, Medovinová chalúpka zmizla, čo by ju rukávom zotrel. Zostala po nej len čistinka a na nej dvaja chlapci.
Dobrý matroš. – povedal Janko Mariankovi.
Ej, veruže, dobrý. – odpovedal Marianko.
Došli teda šťastne bračekovci domov. Mamka plakala, poriadne ich vyobjímala, vybozkávala, po papuli im dala, a na týždeň zaracha dostali. I obaja sľúbili, že už viacej proti noci do krčmy nepôjdu.
Zazvonil zvonec a krčmárky je koniec.